Medzinárodný deň objatia – 21. január

Medzinárodný deň objatia – 21. január

„Objatie vymysleli preto, aby ste ľuďom dali najavo, že ich máte radi, bez toho, aby ste čokoľvek povedali.“ – Bil Keane

Medzinárodný deň objatia každoročne oslavujeme 21. januára.

Tento špeciálny deň má ľudí povzbudiť, aby svojmu okoliu venovali vrúcne objatie, ktoré prináša teplo, radosť, upokojenie, pocit pohody a ľudského spojenia.

Objímanie má podľa vedcov nielen sociálny, ale aj terapeutický účinok.

Ako vznikol?

Medzinárodný deň objatia vyhlásil v roku 1986 Kevin Zaborney.

Naviedlo ho k tomu listovanie Chasovho kalendára udalostí – publikácie, ktorá obsahuje špeciálne udalosti, sviatky a nezvyčajnejšie oslavné tradície.

Zaborney si vybral 21. január, pretože to bolo obdobie po sviatkoch, po zimnej dovolenkovej sezóne a do februárového Valentína ostávalo ešte veľa času. Všimol si, že ľudia majú tendenciu mať v tomto období horšiu náladu. Dúfal, že to týmto dňom zmení.

Objatím vpúšťame inú bytosť do osobnej zóny.

Objatie vyjadruje radosť zo stretnutia, bez slov povedané príď šťastne domov, uzdrav sa, nech skúška dopadne čo najlepšie.

Objatie je radosť, ktorú spolu zdieľame, je to nevypovedaná úľava, že všetko dobre dopadlo, prosba o odpustenie, o zmiernenie hnevu.

Objatie znamená milujem ťa, budeš mi chýbať, drž sa.
Objatím vyjadrujeme tým náklonnosť, lásku a priateľstvo.

Objatie, je radosť z víťazstva.

Objatia sú viac než len priateľským gestom – môžu mať totiž prekvapivo silný vplyv na zdravie.

Pri objímaní sa uvoľňujú hormóny dobrej nálady, ako je dopamín, serotonin a oxytocín – hormón lásky, ktorý pomáha zmierniť stres a posilniť srdce.

Mnohé štúdie ukazujú, že objímanie nás preukázateľne robí zdravšími a šťastnejšími.

Ako objatie prospieva zdraviu?

1. Znížite stres
2. Ochránite sa pred prechladnutím
3. Podporíte zdravie srdca
4. Budete šťastnejší
5. Zmiernite strach
6. Znížite bolesť
7. Zlepšíte neverbálnu komunikáciu

Objatím k šťastnému a múdremu dieťaťu

Nie je prekvapujúce, že matkin dotyk pôsobí na dieťa upokojujúco od jeho narodenia až do dospelosti. Dieťa sa potrebuje už od narodenia cítiť v tomto svete isto, čo zaručuje matkino – (rodičovské) náručie.

Pokiaľ tomu tak nie je, do malého telíčka sa vyplavuje ohromné množstvo stresového hormónu kortizolu, ktorý dieťa ochromí – vývoj sa spomalí, dieťa sa pomalšie učí, horšie vstrebáva informácie, a svet sa preň stáva nehostinným miestom plným nebezpečia.

Potrebu dotyku a jeho naviazanosť na vývoj mozgu potvrdil aj výskum Nathalie Maitre z detskej nemocnice v Ohiu. Do štúdie bolo zahrnutých 125 bábätiek, so zameraním na reakciu na fyzický dotyk. Tí novorodenci, ktorých držali v náručí rodičia alebo nemocničný personál, vykazovali zvýšenú mozgovú aktivitu.

Ich mozog reagoval intenzívnejšie a výraznejšie v momente, ako sa objavil stimul dotyku.
Lekárka Nathalie Maitre prišla k záveru, že fyzický kontakt môže mať obrovský vplyv na to, ako sa mozog dieťatka vyvíja.

Pozitívny a podporujúci dotyk, kontakt koža na kožu, pomáha mozgu reagovať a odpovedať.
Rodičom odporúča zahrnutie láskavého a jemného dotyku do každodennej starostlivosti o dieťa.

Niektoré štúdie zistili, že mnohí rodičia sa svojich detí nedotýkajú, aby prejavili svoje emócie a lásku. Dotýkajú sa ich len v nevyhnutných prípadoch, ak ich musia obliekať, kŕmiť či usadiť do auta. Pritom práve fyzický dotyk je jedným z najjednoduchších prejavov lásky, ktoré všetky deti napĺňajú a uisťujú o našich citoch k nim.

Aj v zhone stačí letmý dotyk, pohladenie po vlasoch či po líci, aby sme dieťa nezabúdali znova a znova uisťovať o tom, že je milované. Láskavé dotyky sú jedným z 5 jazykov lásky, ktoré mnohí potrebujeme aj v dospelosti. U detí by však bezpodmienečne nemali chýbať. Podľa Chapmana je dotyk tým najhlasnejším prejavom lásky, ktorý priam kričí: „Milujem ťa!“

Čím je dieťa menšie a nesamostatné, tým je ľahšie zasýpať ho dotykmi, nosiť na rukách a byť s ním v objatí. Nedávane výskumy potvrdili, že bábätká, ktoré boli rodičmi nosené, láskané, bozkávané mali zdravší emocionálny život ako tie, ktoré boli dlhšie obdobie ponechané bez fyzického kontaktu. Už malé bábätko je schopné rozpoznávať medzi láskavými a hrubými dotykmi zo strany dospelých.

Terapia dotykom

Iné štúdie poukazujú na ďalšie benefity vyplývajúce z poskytovania dotykov.

Výskumníčka v oblasti dotyku Tiffany Field zistila, že ak predčasne narodené deti dostávajú terapiu dotykom 3×15 minút denne počas 5-10 dní, tak naberú skoro o polovicu viac hmotnosti než deti so štandardnou liečbou predčasne narodených.

Ľudský živočích?
Desmond Morris v knihách Nahá opica, Lidský živočich,…porovnáva správanie zvierat a ľudí. Aj on kladie dôraz na nutnosť objatia, blízkosti matky (rodiča) u zvieracích aj ľudských mláďat.

Mláďa primátov – opíc, ľudoopov, sa hneď po narodení držia srsti matky (samca).

Ľudské mláďa je však odkázané na to, že ho matka k sebe privinie. Ak sú bábätká odložené do postieľky mimo matky, môžu sa cítiť opustené a začnú panikáriť.

Keď sú uložené v postieľke vedľa postele matky, cítia sa viac v bezpečí.

Dotyk potrebujú aj zvieratá

Bezpečné puto – či vzťahová väzba k materskej (blízkej) osobe – hrá dôležitú rolu nielen pri ľuďoch, ale aj iných sociálnych tvoroch.

V 50. a 60. rokoch minulého storočia sa experimentmi s mláďatami makakov preslávil psychológ Harry Harlow.

Ukázal, že ak prvých šesť mesiacov vyrastali opice bez sociálneho kontaktu, neskôr nedokázali s inými opicami normálne komunikovať.

Samice, ktoré sa v dospelosti stali matkami, svojich potomkov zanedbávali a dokonca na nich aj útočili.

V ďalších experimentoch Harlow ukázal, že ak mali mláďatá na výber medzi umelými makakmi, ktoré bol vyrobené z mäkkej látky, no neposkytovali stravu, a makakmi z drôtu, ktoré však poskytovali stravu, vyberali si skôr tie prvé.

Harlow z toho usúdil, že makakom záleží nielen na potrave, ale aj nehe, túlení či sociálnom kontakte s blízkym tvorom.

Nie je to však len prípad makakov.

Mláďatá ľudoopov sú v stálom kontakte s matkou už od ich príchodu na svet. Okamžite po pôrode, vykľuvaní sa na svet, dochádza k imprintingu – vpečateniu. Mláďa rozpozná hlas, vzhľad, vôňu matky.

Mláďa primátov sa od narodenia okamžite drží srsti matky/alebo samca a matka mláďa kojí. Matka často objíma mláďa, hrá sa s jeho srsťou, je pre mláďa nie len zdrojom tepla a potravy.

Objatím mláďaťa mu prejavuje starostlivosť, ochranu, bezpečie, sociálny kontakt, záujem, je to spôsob komunikácie a upevnenia citových väzieb. Postupne necháva aj ostatných členov skupiny “rodiny“, aby sa mláďaťa dotýkali, vzali do náruče, hrali sa s ním, kŕmili ho, strážili.

Niektoré mláďatá sa rodia slepé a neosrstené (šelmy, hlodavce).

Tlačia sa na seba, aby sa zahriali a ich zvieracie matky im, okrem zabezpečenia základných potrieb (tepla, jedla, ochrany pred nebezpečenstvom), poskytujú svojou blízkosťou taktiež aj citové puto, pocit bezpečia.

Levy sú spoločenské mačkovité šelmy.

Vo voľnej prírode sa o mláďatá levov stará nie len ich matka. Všetky samice levov sa spoločne starajú o svoje mláďatá, dokonca si ich aj navzájom koja. Samce taktiež nereagujú na mláďatá agresívne, chránia ich, strážia celú svoju svorku a teritórium.

Fyzický kontakt je aj u týchto šeliem dôležitý. Olizovanie tela novonarodených – slepých a neosrstených mláďať má viaceré funkcie – čistí mláďa, napomáha – stimuluje vyprázdňovanie, upokojuje mláďa.

Mláďatá trávia dni spolu, v úzkom kontakte. Po love sa k nim pripája aj matka, mláďatá počujú jej hlas, cítia tlkot srdca, vnímajú jej prítomnosť – dotyk.

Aj keď mláďatá povyrastú, potrebujú aj naďalej vzájomný fyzický kontakt.

Dotyk potrebujú aj iné zvieratá.

Všimnite si, ako kačica, alebo sliepka zakrývajú mláďatá krídlom. Poskytujú im tak útočisko, teplo, pohodu.

Mláďatká počujú tlkot srdca matky, alebo otca/iného samca, môžu spať v bezpečí a tme. Ak sa mláďatá cítia neisto – zapípajú a matka im okamžite odpovie, učičíka ich.

Čo myslíte, aké zvieratká sa v Malkia Parku najčastejšie objímajú?

Medzi víťazov neoficiálnej súťaži – objatia najviac podobné tomu ľudskému – budú určite patriť primáty – malpy, mačiaky, gibony, lemure kata a lemure vari, kosmáče, sú tvormi, ktoré si na sociálne kontakty naozaj potrpia.

Oddychujú a spia spolu v tesnej blízkosti, preberajú si navzájom srsť, čo nie je len znakom hygieny – je to dôležité upevňovanie sociálnych vzťahov a väzieb, napríklad aj spôsob zmiernenia hnevu, vyjadrenia podriadenosti voči nadradenému jedincovi.

V Malkia Parku máme gibona Luiho, ktorý skorým odobratím od matky trpel nedostatkom kontaktu.
Často si cmúľal palec, vyžadoval kontakt od ošetrovateľov opíc, bol na nich zavesený a vyžadoval ich pozornosť.

Už to však nie je ten “mojkavý Lui“, časom dospel, so svojou kamarátkou samičkou gibona Klaudiou sú nerozluční kamaráti a ošetrovatelia už viac nesmú vojsť do ich výbehu.

Lui by ošetrovateľov, aj každého iného cudzinca, pri vstupe na jeho územie škriabal, hrýzol – je to úplne prirodzené – gibony sú teritoriálne, aj on si stráži svoje územie – rovnaké by to bolo vo voľnej prírode.

A čo iní zverenci v Malkia Parku?

S príchodom jari sa liahnu káčatká a húsatá.
Návštevníci sú uchvátení malými rozkošnými mláďatami v páperí.
Hneď ako sa vyliahnu sú síce schopné si samé nájsť potravu, vedia hneď plávať, no páperie im nezaručuje termoreguláciu. Tú im poskytuje matka (rodičia).

Káčatká a húsatká, spokojne vystrkujúce hlavu spod krídiel matky sú dôkazom, že nie len cicavce objatie a kontakt potrebujú.

Skupinové zvieratá potrebujú sociálny kontakt nie len keď sú nesamostané mláďatá, ale aj v dospelosti.

V Malkia Parku mláďatá veľkých mačkovitých šeliem nemáme, v minulosti sme však prijali aj gravidné samice, nechali sme ich porodiť mláďa a postarať sa o nich.

Takto to bolo aj v prípade skupiny levov Leo, Elza a Suria.

Mláďaťá Alex a Diego, ktorí sú synmi Elzy a Surie sú stále obyvateľmi Malkia Parku.
Nie sú však už spolu v jednom výbehu, aj vo voľnej prírode sa dospievajúci samci levov postupne oddelujú od pôvodnej skupiny a hľadajú si vlastné samice a svoje územie.

Podobné je to aj pri našich surikatách a mangustách. Sú to skupinové zvieratá a aj keď sú dospelé, kontakt medzi sebou potrebujú.

Sú však aj veľmi teritoriálne.

Každá skupina surikát, aj mangúst má svoje územie, ktoré si zúrivo stráži pred inými jedincami cudzej skupiny. Nemôžu teda spolunažívať spolu v jednom výbehu a dokonca spolu v jednom výbehu nemôžeme mať ani všetky skupiny surikát spolu – pri súbojoch o územie by sa veľmi vážne zranili.

Sú to zvieratá, ktoré vo voľnej prírode žijú v Afrike.
Horúce dni tu striedajú studené noci. Každá skupina trávi noc spolu, členovia skupiny sú na seba natlačení v podzemných chodbách, aby sa zahriali. Dôležitý je aj tu sociálny kontakt. Tieto šelmy sú v tesnom fyzickom kontakte aj počas dňa, aj počas tropického tepla.

“Pretože stromy sa k sebe skláňajú. Hovorí sa, že keď sa zakvitnuté stromy bozkávajú a objímajú, bude bohatá úroda“.

Božena Nemcová, Babička

Aj stromy sa môžu navzájom objímať

Peter Wohlleben je lesník s vyše dvadsaťročnou praxou. Pracoval v predstavenstve Štátnych lesov v Nemecku. V súčasnosti sa stará o lesy v pohorí Reńskie Slupka.

Wohlleben často uvádza rôzne televízne programy, zúčastňuje sa seminárov a svoje poznatky zdieľa v mnohých publikáciách. Napísal veľa zaujímavých kníh, napr. Tajný život stromov, o čom stromy šumia, neznáme väzby prírody či lesná príručka.

Wolleben je presvedčený, že stromy cítia bolesť a majú pamäť.
Prežívajú emócie ako strach. Majú radi blízkosť a spoločnosť. Medzi stromami je zrejme akési priateľstvo. Môžu vytvárať väzby. Môžu sa o seba starať. Lesník tvrdí, že stromy majú city, sú racionálne a majú pulz!

K týmto pozoruhodným objavom prispel Dr. Andras Zilinski z Aarhuskej univerzity (Dánsko).
Pomocou laserového skenovania zmeral presné polohy konárov a listov 22 druhov stromov. Niektoré stromy v noci viackrát spustili svoje konáre, čo zodpovedalo kolobehu pohybu vody a cukru. Tento jav sa nazýval niečo ako pulz, tlkot srdca. Tento pohyb súvisí s tlakom vody v rastlinách. Strom čerpá vodu ako čerpadlo a prívod vody nie je zabezpečený stálym prúdom, ako sa predtým verilo.

Pred niekoľkými rokmi sa mnohokrát ukázalo, že stromy sú inteligentné a vedia medzi sebou komunikovať.

Napríklad, keď sa žirafa priblíži k akáciovému stromu a prežúva jeho listy, akácia uvoľňuje do ovzdušia chemikálie na komunikáciu s inými stromami.

Varuje ich, že nebezpečenstvo je bezprostredné. Iná akácia v núdzi produkuje horké triesloviny, ktoré spôsobujú, že bylinožravce ich nechcú jesť.

Najzaujímavejšie sú však korene. Vedci sa domnievajú, že ide o gigantickú informačnú sieť, ktorá prenáša nielen vodu a živiny, ale aj informácie. Táto informačná sieť sa nazývala „drevoplošná sieť“. Stromy môžu tiež podporiť rast a vývoj. Počas lesného požiaru horiace rastliny spolu s dymom uvoľňujú chemické zlúčeniny zamerané na semená spiace v zemi. Je to pre nich signál, že populácia v tejto oblasti sa znížila a čoskoro môžu vyklíčiť.

„Smiech s tými, ktorí nám rozumejú, je hudbou pre dušu. Objatie v správnej chvíli a láskavé rameno, o ktoré sa môžeme oprieť, je kvapkou kúzla, ktorá nás udržiava na ceste k nádeji.“ – Mimi Novic